Po druhé tlačen v Amsterodamě MDCLXIII, Z 24 obrazových příloh je osm překresleno z původních dřevorytů v Komenského Orbis pictus, and Věnováno České akademii věd v jejím jubilejním roce
Laudanovým príspevkom do filozofie vedy bol jeho pokus odmietnuť hodnotiaci relativizmus zavedený do interpretácií vedeckej revolúcie. Usudzoval, že kľúčovým pre pochopenie vedeckého pokroku nie je približovanie sa k pravde, ale schopnosť teórie riešiť problémy. Preto Laudan navrhol svoj „retikulárny model“, v ktorom je napätie vznikajúce medzi teóriami, metodologickými pravidlami a kognitívnymi cieľmi udržované v dynamickej rovnováhe prostredníctvom pozvoľných a postupných krokov. Problémom tohto modeluje je, že vyžaduje kvalitatívno-kvantitatívne parametre hodnotenia, a pritom jasne neurčuje žiadnu hodnotiacu škálu takéhoto druhu. Retikulárny model teda neprináša efektívne prostriedky na rozlíšenie medzi prijateľným a neprijateľným vývojom vedy. Laudanova metodológia tak nie je normatívnou teóriou schopnou predpísať primerané hodnotiace kritériá v špecifickom kontexte a vymedziť presné podmienky zabezpečujúce vedecký pokrok., Laudan’s contribution to the philosophy of science was an attempt to reject the unacceptable evaluative relativism that had been introduced into the interpretation of the scientific revolution. He concludes that the key to understanding scientific progress is not as an approximation to truth but rather with reference to the problem-solving ability of theories. Therefore Laudan proposed his reticulational model in which the tension that arises among theories, methodological rules and cognitive aims is kept in dynamic equilibrium through a process of gradual, piecemeal adjustment. The problem is that the model is highly qualitative, yet it promises quantitative parameters of evaluation, and it is not clear how a comparative evaluative scale of this sort would be determined. Hence, though the reticulation model is valuable as a description of scientific evaluative practice, it does not provide an effective means for distinguishing between acceptable and unacceptable developments. It is inadequate as a normative theory that prescribes appropriate evaluative decisions in specific contexts., and Miroslav Karaba.