Polymerase chain reaction (PCR) techniques have been developed for the detection of microsporidian DNA in different biological samples. We used sequence data of the rRNA gene for the identification of Enterocytozoon bieneusi, Encephalitozoon intestinalis, E. cuniculi, and E. hellem in different biological samples of HIV-infected patients by PCR, Southern blot hybridization, restriction endonuclease digestion analysis, cloning, and comparative genetic sequencing. One primer pair was used for amplification of the entire small subunit (SSU)-rRNA gene of E. bieneusi, E, intestinalis, and E. hellem from samples with electron microscopy confirmed infection. The amplified 1.2 kb SSU-rRNA gene fragments were ligated into a pMOSBlue T-vector, transfected into pMOSS/ме competent cells, and were used as positive controls. Several primer pairs and hybridization probes were used to amplify and identify microsporidian DNA from different samples. Light microscopical examination of samples was performed in all patients and transmission electron microscopy was done on a subset of patient samples. DNA products were obtained from all samples with confirmed microsporidial infections. The identity of the DNA fragments was determined by Southern blot hybridization or by restriction endonuclease digestion analysis or by DNA sequencing. The results show that PCR is a reliable and sensitive indicator for the presence of microsporidian DNA in different biological samples of HIV-infected patients. PCR can be used further for species differentiation of microsporidia, even between species which cannot be differentiated by light and/or electron microscopy.
Článok má prierezový charakter. Je opísaná motivácia pre skúmanie možnosti vytvorenia nových, umelo vytvorených chemických prvkov a ich izotopov. Sú opísané experimenty vedúce k transuránovým a ďalekým transuránovým jadrám, až po 106-ty prvok - seaborgium. Sú analyzované fyzikálne poznatky, ktoré boli získané z experimentálnych údajov v tejto etape jádrových reakcií úplnej syntézy, do začiatku 80-tych rokov minulého storočia. Je diskutovaný vplyv vrstvovej štruktúry jadier na ich stabilitu, efekt extra-pushu a izospinu. V ďalšej časti sú opísané experimenty vedúce k syntéze jadier so Z = 107 - 112 metódou tzv. studenej fúzie. Ďalej sú opísané jádrové reakcie tzv. horúcej fúzie, v ktorých boli syntetizované jadrá superťažkých prvkov so Z = 114, 116, ale ktoré ešte len čaká definitívne potvrdenie. V záverečnej části práce sú analyzované v súčasnosti vykonávané experimenty, teoretické modely možných spôsobov syntézy superťažkých jadier a problém identifikácie oblasti najstabilnejších superťažkých jadier. Je uvedený význam a odhad ďalšieho možného vývoja fyziky superťažkých jadier., Š. Šáro, P. Cagarda., and Obsahuje seznam literatury