Abdominálna obezita predstavuje nezávislý rizikový faktor pre následné závažné kardiovaskulárne príhody. Predstavuje jedno z dôležitých diagnostických kritérií metabolického syndrómu, ktorý má približne rovnakú prediktívnu hodnotu pre závažné kardiovaskulárne príhody, ako napr. zvýšenie hladín LDL-cholesterolu. Prevalencia abdominálnej obezity v rámci komplexu metabolického syndrómu doposiaľ nebola v podmienkach Slovenska systematicky sledovaná. IDEA program na Slovensku hodnotil vzorku 4 183 pacientov v 103 centrách. Ukázal, že iba jeden z 3 dospelých obyvateľov Slovenska má normálnu telesnú hmotnosť. Takmer každý druhý dospelý obyvateľ Slovenska má prítomný abdominálny typ obezity (hodnotenú podľa kritérií ATP III). Obezita bola zistená u každej tretej ženy (34,7 %) a u každého štvrtého muža (27,0 %). Prevalencia hlavných rizikových faktorov (hypertenzia, hyperlipidémia a diabetes mellitus) sa zvyšovala so zväčšovaním sa obvodu pása., Andrej Dukát, J. Lietava, B. Krahulec, and Lit. 17
Práca uvádza prehľad faktorov, ktoré ovplyvňujú užívanie liekov v dvoch súboroch pacientov hospitalizovaných na geriatrickej klinike. V prvom súbore A bolo 128 pacientov s priemerným vekom 80,1 rokov; súbor B tvorilo 201 pacientov priemerného veku 81,7 rokov. Typickou črtou bola multimorbidita, priemerne sme u jedného pacienta zistili 10,6 diagnóz. Častou v oboch skupinách bola polyfarmácia, v súbore B 163 (81,1 %) pacientov užíva viac ako 5 liekov. Lieky potencionálne nevhodné pre starých ľudí užívalo v súbore A 29 (22, 6 % pacientov), v súbore B 36 (17,9 % pacientov). Najčastejšie užívaným liekom z tejto skupiny bol tiklopidín. 55,5 % pacientov malo zvýšenú koncentráciu kreatinínu v plazme a 59 (29,4 %) pacientov malo chronickú renálnu insuficienciu. Hypalbuminémia bola prítomná u 48 % pacientov. Demencia bola prítomná u 34,7 %, resp. 37,8 %. Poruchy zraku malo 3 %, resp. 3,9 % pacientov; 8,9 % malo závažnú poruchu sluchu. 12,9 % pacientov malo parkinsonský syndróm a 4,5 % pacientov malo poruchu prehĺtania. U 3,1 % boli prítomné poruchu pohyblivosti rúk. Faktory, ktoré môžu ovplyvniť užívanie liekov sú v starobe časté a je potrebné venovať im zvýšenú pozornosť, nakoľko môžu významne ovplyvniť účinok liekov., Š. Krajčík, I. Bartošovič, P. Mikus, and Lit.: 34
Našim cieľom je poukázať na dôležitosť podpory popôrodného bondingu, čiže bezprostredného kontaktu matky s dieťaťom po pôrode, odhaliť túžby, pocity žien a zistiť ich prežívanie vo vzťahu k bondingu. Štúdie sa zúčastnilo 2001 žien (vek 29,96 rokov ± 5,34 rokov), ktoré rodili spontánne v období za posledné tri roky. Metódou zberu údajov bol dotazník vlastnej konštrukcie. Pre vyhodnotenie sme použili deskriptívnu štatistiku. Zistili sme, že väčšina žien (93,90 %) túžila po bondingu a mala silu (82,86 %) byť bezprostredne po pôrode v kontakte so svojím dieťaťom. Po separácií dieťaťa matky prežívali strádanie (36,53 %), strach o dieťa (22,04 %), smútok (11,29 %). Zo strany pôrodných asistentiek/sestier podpora bondingu by mala patriť medzi priority. Podporou bondingu pôrodé asistentky/sestry podporujú fyziologickú, imunologickú a psychologickú adaptáciu dieťaťa a matky a dávajú zdravý základ vzťahovej väzby., Our aim is to point out the importance of postpartum bonding support, thus immediate contact of mother with her newborn baby straight after giving birth, as well as to expose desires and detect their experience regarding bonding. 2001 women (age 29.96 ± 5.34 years) who have given birth during the last three years participated this study. Own questionnaire was used for the method of data gathering. For its evaluation we used descriptive statistics. We found out that most of women (93.90 %) aspired bonding and were vigor enough (82.86 %) to be in contact with their newborn baby straight after giving birth. After motherś separation from a child, the mothers experienced child lacking (36.53 %), worries about the child (22.04 %), sadness (11.29 %). Bonding support should be one of the highest importances of midwifes /maternity nurses. By bonding support midwifes /maternity nurses help to maintain physiological, imunological a psychological adaptation of a mother and her child and give a healthy basis to form their relationship., Mazúchová L., Kelčíková S., Vasiľková P., and Literatura
This paper analyses the nature of language and its role in realism-antirealism debate. The aim of the paper is (i) to present and defend the common-sense realism as a position, which enables us to offer a plausible explanation of the evolution of linguistic practice, and (ii) to present the realism-antirealism debate as a battle of an accent. The realists emphasize (a) the source of differentiation, while the antirealists accent the process of differentiation. Both of the aims are met via the conceptual analysis of the main realism-antirealism concepts such as language, differentiation, difference, reality, to constitute (to construct) and by the assessment of the impact that the results of the ab- ovementioned analysis would have on the position of common-sense realism., Příspěvek analyzuje povahu jazyka a jeho úlohu v diskusi o realismu a antirealismu. Cílem příspěvku je (i) prezentovat a hájit realismus ve smyslu zdravého rozumu jako pozici, která nám umožňuje nabídnout věrohodné vysvětlení vývoje lingvistické praxe a (ii) prezentovat debatu realismu a antirealismu jako bitva přízvuku. Realisté zdůrazňují (a) zdroj diferenciace, zatímco antirealisté zdůrazňují proces diferenciace. Oba tyto cíle jsou naplňovány koncepční analýzou hlavních konceptů realismu - antirealismu, jako je jazyk, diferenciace, rozdíl, realita, představování (konstruování) a hodnocení dopadu, který by výsledky uvedené analýzy vyplynuly. mají na pozici realistického myšlení., and Pavol Labuda
Na rozdiel od majoritnej časti populácie, u rómskych žiakov na Slovensku chýba základná informácia o stave držania tela, preto cieľom našej vedeckej práce bolo zhodnotiť a porovnať výskyt nesprávneho držania tela u rómskych a nerómskych detí mladšieho školského veku. Prezentovaná výskumná práca sa zaoberá problematikou výskytu nesprávneho držania tela a porovnaním výsledkov v rómskej a nerómskej detskej populácii. Prierezový prieskum bol uskutočnený vo vybranej vzorke školských detí (265 rómskych a 286 nerómskych detí) vo veku od 6 až 10 rokov, v Košiciach, v rokoch 2008–2011. Držanie tela bolo hodnotené testom podľa Matthiasa a testom Jaroš, Lomníček. Výskumná vzorka detí bola rozdelená na dve skupiny: nerómsku a rómsku skupinu žiakov. Výsledky nášho porovnávania potvrdili, že rómska skupina chlapcov aj dievčat má kvalitu posturálneho systému lepšiu, z hľadiska držania tela, ako nerómski žiaci. Pri hodnotení držania tela Matthiasovým testom malo až 42,7 % nerómskych žiakov a 35,1 % rómskych žiakov zlé držanie tela. Na rozdiel od chlapcov (OR=0,59; 95% CI=0,37–0,96; p<0,05), dievčatá nevykazovali štatisticky významné rozdiely. Príspevok uvádza aj odporúčania pre vytváranie a stabilizáciu správneho držania tela detí a hľadá príčiny potvrdených rozdielov., Current data about body posture of Roma pupils in Slovakia are very scarce and limited, therefore, our concern was to evaluate and compare the incidence of incorrect body posture of Roma and non-Roma schoolchildren. The cross-sectional survey was conducted in Košice in a sample of school children (265 Roma and 286 non-Roma children) aged 6–10 years, between period 2008–2011. Posture was assessed by Matthias test and the test of Jaros, Lomníček. The children were divided into two groups: non-Roma and Roma group of children. The results of our comparison confirmed that the Roma group of boys and girls has better quality of the postural system than non-Roma children. When assessing posture by the Matthias test our outputs confirmed bad body posture in 42.7% of non-Roma children and 35.1% of Roma children. In contrast to boys (OR=0.59; 95% CI=0.37–0.96; p<0.05), girls did not show statistical differences. Presented are recommendations for creating and stabilizing a proper posture in children and an attempt to find the causes of the difference which has been confirmed in the study., Kvetoslava Rimárová, Jana Diabelková, Marta Hamráková, and Literatura
Úvod: Údaje o srdcovej frekvencii pri chronickom srdcovom zlyhávaní v reálnej praxi na Slovensku nie sú dostatočne známe. Cieľom prieskumu „3P (Pacient – Pulz – Prognóza) pri srdcovom zlyhávaní“ bolo získať epidemiologické dáta najmä so zameraním na kontrolu srdcovej frekvencie pri sínusovom rytme. Metodika: Prieskum realizovalo spolu 162 kardiológov a internistov. Lekári konsekutívne zaraďovali ambulantných alebo klinicky stabilizovaných hospitalizovaných pacientov s diagnózou chronického srdcového zlyhávania. Neexistovali žiadne exklúzne kritériá pre zaradenie pacientov. Spolu bolo prospektívne zaradených 4 738 pacientov. Výsledky: Betablokátory užívalo 93,6 % pacientov so srdcovým zlyhávaním. Aspoň 50 % cieľovej dávky podľa ESC malo 48,1 % pacientov liečených betablokátorom. Hodnoty srdcovej frekvencie ≥ 70/min malo 55,3 % všetkých pacientov a 48,1 % pacientov so sínusovým rytmom. Z celkového neselektovaného súboru sme identifikovali 28,0 % pacientov, ktorí boli symptomatickí (NYHA II–IV), mali sínusový rytmus a suboptimálnu srdcovú frekvenciu ≥ 70/min. Srdcová frekvencia ≥ 70/min bola významne častejšia u pacientov, ktorí mali dávku betablokátora < 50 % cieľovej dávky podľa ESC v porovnaní s pacientami s dávkou ≥ 50 % (58,0 % vs 52,4 %; p < 0,001). Podiel srdcovej frekvencie ≥ 70/min bol signifikantne vyšší u pacientov s anamnézou hospitalizácie pre srdcové zlyhávanie oproti dosiaľ nehospitalizovaným pacientom (56,8 % vs 53,7 %; p < 0,05). Up-titráciu dávky plánovali lekári len u 20,2 % pacientov liečených betablokátorom. Záver: Napriek extenzívnej liečbe betablokátormi sme zistili suboptimálnu kontrolu srdcovej frekvencie pri chronickom srdcovom zlyhávaní. Významne rizikovejšou skupinou z hľadiska neuspokojivej srdcovej frekvencie boli pacienti s nižšou dávkou betablokátora (< 50 % cieľovej dávky podľa ESC) a pacienti s anamnézou hospitalizácie pre srdcové zlyhávanie. Podiel pacientov, u ktorých sa plánovala up-titrácia dávky betablokátora, bol nízky. Existuje preto potreba redukovať srdcovú frekvenciu alternatívnou, resp. komplementárnou farmakoterapiou. Kľúčové slová: betablokátory – ivabradín – srdcová frekvencia – srdcové zlyhávanie, Background: The data on heart rate in chronic heart failure in the real-world practice in Slovakia are not sufficiently known. The objective of the “3P (Patient-Pulse-Prognosis) in heart failure” survey was to collect epidemiological data with particular emphasis on heart rate control in sinus rhythm. Methods: The survey was performed by 162 cardiologists and internists. Outpatients or clinically stable hospitalized patients diagnosed with chronic heart failure were included in the survey. No exclusion criteria for patients enrollment were used. A total of 4738 patients were prospectively included. Results: 93.6% of patients with heart failure were taking beta-blockers. At least 50% of the target dose according to ESC had 48.1% of patients receiving beta-blockers. Heart rate ≥ 70 bpm was present in 55.3% of all patients and in 48.1% of patients with sinus rhythm. Out of the total unselected study population we identified 28.0% of patients with symptomatic heart failure (NYHA class II-IV), sinus rhythm, and suboptimal heart rate ≥ 70 bpm. The prevalence of heart rate ≥ 70 bpm was significantly higher in patients with beta-blocker dose < 50% of the target dose according to ESC compared with patients receiving ≥ 50% of the target dose (58.0% vs 52.4%, p < 0.001). Heart rate ≥ 70 bpm was significantly more common in patients with history of hospitalization for heart failure compared with patients who have not been hospitalized (56.8% vs 53.7%, p < 0.05). The physicians planned up-titration of the dose only in 20.2% of patients treated with beta-blockers. Conclusions: Despite extensive beta-blockers therapy we found suboptimal heart rate control in chronic heart failure. Patients on lower doses of beta-blockers (< 50 % of the target dose according to ESC) and patients with history of hospitalization for heart failure were noted to be in significantly higher risk of unsatisfactory heart rate. The proportion of patients with intended up-titration of the beta-blocker dose was low. Therefore it is necessary to reduce heart rate by alternative or complementary pharmacotherapy. Key words: beta-blockers – heart failure – heart rate – ivabradine, and Juraj Dúbrava
Wittgenstein describes the process of mastering a rule (adopting a skill) as implanting mechanically a number of specific examples (steps) after which one ''knows how to go on''. Such a two-step concept of learning (e.g. in Cavell) can be understood as the sequence of i) propedeutics limited in time and ii) the subsequent skill to extrapolate the rule in unlimited number of cases (Chomsky’s account of rule). The relationship between the ''propedeutics of examples'' and the mastered skill is, however, more complex. I will refer here to the Wittgensteinian ethics (e.g., Winch) emphasizing the individual’s repeated work (reflection) on specific examples which never ends. I will also point to the empirical evidence (Ingold, in particular) that in the processes of learning an essential role is played by memorizing and copying of given (specific) models, where attention and observation is necessary. Competence is then a physical implantation and individual mastering of such a limited technique, rather than an ability to extrapolate and innovate foremost., Wittgenstein popisuje proces zvládnutí pravidla (osvojení dovednosti) jako mechanického implantování řady konkrétních příkladů (kroků), po nichž ,,ví, jak dál''. Takový dvoukrokový koncept učení (např. V Cavellu) lze chápat jako sekvenci i) propedeutiky časově omezené a ii) následné schopnosti extrapolovat pravidlo v neomezeném počtu případů (Chomskyho pravidlo pravidla). Vztah mezi ,,propedeutikou příkladů'' a zvládnutou dovedností je však složitější. Zmíním se zde o Wittgensteinově etice (např. Winch), která zdůrazňuje opakovanou práci jednotlivce (reflexe) na konkrétních příkladech, které nikdy neskončí. Poukazuji také na empirické důkazy (zejména Ingold), že v procesech učení se základní role hraje zapamatováním a kopírováním daných (specifických) modelů, tam, kde je nutná pozornost a pozorování. Kompetence je pak fyzikální implantace a individuální zvládnutí takové omezené techniky, než schopnost extrapolovat a inovovat především., and Ondřej Beran
Primárny aldosteronizmus (PA) je vyvolaný autonómnou nadprodukciou aldosterónu bunkami zona glomerulosa nadobličiek, je to najčastejšia forma endokrinnej hypertenzie. Morfologickým podkladom sú tumorózne alebo hyperplastické zmeny nadobličiek. Syndróm sa delí na viacero dobre definovaných patogenetických variantov. Liečba je medikamentózna alebo operačná. Úspech liečby aretériovej hypertenzie (AH) závisí na správnosti určenia variantu PA a trvaní klinických prejavov., Anna Tokárčiková, and Lit. 15