Age discrimination (or ageism) is a cross-sectional stereotyping phenomenon that affects thewhole of society particularly in respect of recent demographic changes, the evolution of legislation andrelevant case law. The ambivalence of this kind of discrimination is widespread due to the differing natureof ageism’s two subcategories – adultism and jeunism. The different manifestations of discriminationhave their impact primarily on two specific age groups which complicates an integrated analytical andmethodological approach. Prohibition of age discrimination is legally established in both Czech and Europeanlaw. This study provides a view of changes in the perception of ageism throughout the EU Courtof Justice’s rulings, develops a number of case studies regarding direct, indirect, positive and negativeforms of age discrimination and analyses the existing or potential private law consequences, such as nonpecuniarylosses caused by age discrimination, in the Czech legal system with special regard to the newCzech Civil Code.
The concept of dehumanization has received quite a lot of attention in recent decades. Its various forms have inconsistent conceptualization, but they also overlap to some extent. Researchers have argued that some groups are more vulnerable to dehumanization than others. One such group is people living with dementia. In this overview, a more comprehensive view of the dehumanization of this extremely vulnerable group by identifying three main attributes is presented. Dementia is a disease which does not have obvious physical signs and affects mainly people aged 65 and over. Therefore, stereotypes related to old age are likely to be activated first. Another attribute is patient status. In the health care and social care facilities, there is a relatively widespread type of communication that neglects individuality and contribute to the homogenization and objectification of all patients with the same diagnosis. The diagnosis of dementia is the last attribute. People with dementia have problems with social functioning that leads to social isolation. The authors argue that society has to play a key role in limiting the dehumanization of people living with dementia. The first step must be an appropriate approach to institutional care. One suitable approach is a patient-centered approach emphasizing a holistic approach to treatment and care based on the bio-psycho-social model of the disease. and Na koncept dehumanizácie sa v posledných dekádach upriamuje pomerne veľa pozornosti. Do centra záujmu sa dostávajú jej rôzne formy, ktoré majú často nejednotnú konceptualizáciu, ale do istej miery sa prekrývajú. Výskumníci sa zhodujú v tom, že niektoré skupiny sú náchylnejšie na dehumanizáciu ako iné. Takúto skupinu tvoria aj ľudia žijúci s demenciou. V tejto prehľadovej štúdii prinášame komplexnejší pohľad na možné spôsoby dehumanizácie tejto mimoriadne zraniteľnej skupiny prostredníctvom identifikovania troch hlavných atribútov. Keďže demencia je ochorenie, ktoré nemá zreteľné fyzické prejavy a postihuje najmä ľudí vo veku 65 a viac, ako prvé sa pravdepodobne aktivujú stereotypy, ktoré sa týkajú vysokého veku. Ďalším atribútom je status pacienta. V zdravotníckych a sociálnych zariadeniach je pomerne rozšírená forma komunikácie, ktorá zanedbáva individualitu a prispieva k homogenizácii a k objektivizácii všetkých pacientov s rovnakou diagnózou. Samotná diagnóza demencie je posledným atribútom. Sťažené sociálne fungovanie bráni udržaniu kontinuity osobnosti, čo má za následok sociálnu izoláciu. Z týchto dôvodov má spoločnosť kľúčovú úlohu v limitovaní dehumanizácie ľudí žijúcich s demenciou. Prvým krokom preto musí byť vhodný prístup v rámci inštitucionalizovanej starostlivosti. Jedným z vhodných prístupov je prístup zameraný na pacienta a holistický prístup k starostlivosti a liečeniu, vychádzajúci z bio-psycho-sociálneho modelu choroby.