Nazerané z pohľadu svojich adresátov, ustanovujú extra inštitucionálne normatívne akty entít s medzinárodnoprávnym základom jednotné pravidlá určené k vnútroštátnej implementácii, ktoré sa vzťahujú na operátorov poskytujúcich určité služby s cezhraničným presahom, ktorý sú v postavení agentúr štátu, alebo ktorých činnosť je prinajmenšom štátom autorizovaná a štát na ňu dohliada.Medzinárodnoprávny akt môže túto hranicu záväznosti posunúť a adresátmi sekundárnych aktov sa môžu stať explicitne tiež jednotlivci. Iba výnimočne však nachádzame právnu normu s priamym a horizontálnym vnútroštátnym účinkom. Supranacionálna architektúra považuje túto pomknutú hranicu za modus ustálený. Finálny stav zodpovedajúci predstave načrtnutej Krabbem je dosiahnutý reťazením prvkov, ktoré sú v medzinárodnom práve prítomné u obvyklých inštitucionalizovaných systémov a doplnené prvkami odlišujúcimi.
Vymedzujúcim je usporiadanie autonómneho a systémovo uzatvoreného „nového“ právneho poriadku s podriadením sekundárnych aktov vlastnému referenčnému rámcu preskúmavania legality, ktorý nie je zbavený funkčných vzťahov so svojou podložnou vrstvou v podobe vnútroštátnych právnych poriadkov. and Viewed from the perspective of its addressees, extra institutional normative acts of the entities with international legal basis create uniform rules designated for domestic implementation, which applies to the operators providing certain services with cross-border overlap, which are in the
position of state agencies, or the activities which are at least authorized by the State and the State oversees them. International legal act may shift that limit of binding force and individuals may also explicitly become recipients of secondary acts .Only in exceptional cases, however, we find a rule with
direct and horizontal effect in national law.Supranational architecture regards this slided limit as a settled. The final state corresponding to the vision outlined by Krabbe is achieved by the chaining of elements which are common in international law and supplemented with differentiating components. The arrangement of autonomous and systemicaly closed „new“ legal order with the subordination of secondary acts is defined as well as its own reference framework of the review of legality and which is not devoid of functional relations with its national laws.