Cieľom príspevku je vymedzenie základných východísk konštituovania konceptu konania o pilotnom rozsudku implikujúceho systémové zlyhanie vo vnútroštátnom práve alebo v postupoch vnútroštátnych orgánov Vysokých zmluvných strán judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, jeho typových procesných prvkov a zvláštností v priebehu implementácie finálneho rozhodnutia vo veci zodpovednou Vysokou zmluvnou stranou. Pozornosť je tiež venovaná právnemu základu konceptu tvoriaceho súčasť širšej kategórie meritórnych rozhodnutí s použitím článku 46 odsek 1 súdom pri prejednávaní individuálnych sťažností podľa článku 34 Dohovoru, presadeniu konštitutívnych výrokov súdu limitujúcich inak obvyklú mieru uváženia Vysokých zmluvných strán pri prijímaní vnútroštátnych opatrení k náprave a faktickému presahu účinkov pilotných rozsudkov mimo rámec inter partes. and The aim of this paper is to shed light on the underlying premises constituting the concept of pilot judgment and the procedure itself and to demonstrate the systemic failure in national law or the practice of national authorities of the High Contracting Parties in the case-law of the European Court of Human Rights and the basic procedural elements and peculiarities in the process of final judgments implementation of the responsible High Contracting Parties. This article also focuses on the legal basis of the concept and how it contributes to the creation of the broader category of meritorious decisions based on the application of the Article 46, paragraph 1, of the Convention in cases concerning individual complaints according to Article 34 of the Convention; such enforcement of constitutive statements of the Court limits the usual scope of the discretion of High Contracting Parties when adopting domestic remedies and thusly leading to a factual overlap of the effects of
pilot judgments beyond the scope of inter partes.
Nazerané z pohľadu svojich adresátov, ustanovujú extra inštitucionálne normatívne akty entít s medzinárodnoprávnym základom jednotné pravidlá určené k vnútroštátnej implementácii, ktoré sa vzťahujú na operátorov poskytujúcich určité služby s cezhraničným presahom, ktorý sú v postavení agentúr štátu, alebo ktorých činnosť je prinajmenšom štátom autorizovaná a štát na ňu dohliada.Medzinárodnoprávny akt môže túto hranicu záväznosti posunúť a adresátmi sekundárnych aktov sa môžu stať explicitne tiež jednotlivci. Iba výnimočne však nachádzame právnu normu s priamym a horizontálnym vnútroštátnym účinkom. Supranacionálna architektúra považuje túto pomknutú hranicu za modus ustálený. Finálny stav zodpovedajúci predstave načrtnutej Krabbem je dosiahnutý reťazením prvkov, ktoré sú v medzinárodnom práve prítomné u obvyklých inštitucionalizovaných systémov a doplnené prvkami odlišujúcimi.
Vymedzujúcim je usporiadanie autonómneho a systémovo uzatvoreného „nového“ právneho poriadku s podriadením sekundárnych aktov vlastnému referenčnému rámcu preskúmavania legality, ktorý nie je zbavený funkčných vzťahov so svojou podložnou vrstvou v podobe vnútroštátnych právnych poriadkov. and Viewed from the perspective of its addressees, extra institutional normative acts of the entities with international legal basis create uniform rules designated for domestic implementation, which applies to the operators providing certain services with cross-border overlap, which are in the
position of state agencies, or the activities which are at least authorized by the State and the State oversees them. International legal act may shift that limit of binding force and individuals may also explicitly become recipients of secondary acts .Only in exceptional cases, however, we find a rule with
direct and horizontal effect in national law.Supranational architecture regards this slided limit as a settled. The final state corresponding to the vision outlined by Krabbe is achieved by the chaining of elements which are common in international law and supplemented with differentiating components. The arrangement of autonomous and systemicaly closed „new“ legal order with the subordination of secondary acts is defined as well as its own reference framework of the review of legality and which is not devoid of functional relations with its national laws.